„Základnú hmotu domu som Michalovi načrtol v hostinci pri našich úvodných rozhovoroch. A on bol taký nadšený, že to tak zostalo až do konca,“ spomína na zrod originálnej stavby architekt Petr Tuček.
Sochy potrebujú severné svetlo
Dom je v tesnom susedstve futbalového ihriska v neveľkej obci na dohľad od Českých Budějovíc. Sochár využil parcelu pri dome svojich rodičov, čo bolo finančne aj prevádzkovo výhodné. Navyše bolo možné umiestniť dom na pozemku tak, aby mal len jedného suseda. Vďaka tomu bolo jednoduchšie navrhnúť ho tak, aby splnil všetky nároky stavebného úradu a nenarušil dobré susedské vzťahy. Od začiatku bolo totiž jasné, že musí byť vysoký: „Pôvodne sme chceli postaviť len ateliér,“ opisuje zrod stavby majiteľ, „až neskôr sme sa rozhodli zakomponovať doň aj obytnú časť.“ Architektmi najviac nenávidená metóda zmeny v priebehu stavby, samozrejme, priniesla aj niekoľko problémov, s ktorými bolo nevyhnutné sa vyrovnať – a nie všetky sa podarilo dokonale vyriešiť. Sklon strechy, ktorá sa okrem vlnenia badateľného v priečnej osi nakláňa aj v pozdĺžnej osi domu smerom k spomenutému susedovi, však predsa len umožnil priviesť do ateliéru potrebné severné svetlo a znížiť výšku domu na takto exponovanej hrane pozemku. „Sochy potrebujú severné svetlo – je totiž skoro celý deň rovnaké,“ vysvetľuje požiadavky na túto špecifickú stavbu sochár a architekt dodáva: „Vďaka takémuto sklonu strechy sa nám podarilo susedovi takmer netieniť.“
Život v ateliéri
K špecifikám umelcovho príbytku patria aj osobitosti v jeho usporiadaní. Smerom do ulice – k jedinej príjazdovej komunikácii – je totiž orientovaná časť domu s vonkajším ateliérom. Je to pre jednoduchšiu manipuláciu s umeleckými artefaktmi, ktoré majú často mimoriadne rozmery. Dom má vlastne dva ateliéry – oba pod strechou, jeden z nich je však krytý len z troch strán, štvrtá je otvorená. „V lete tu pracujem s drevom alebo kameňom, ale aj odlievam z rozličných materiálov. Sochárčina je fyzicky pomerne náročná, takže sa mi vonku lepšie dýcha,“ hovorí Michal. Jeho dielo je tak ukryté pred nepriazňou počasia, pričom sám sochár nie je celý rok uväznený medzi štyrmi stenami. V jednoduchom obdĺžnikovom pôdoryse sa našlo miesto aj na garáž, uličnú fasádu domu teda zdobia dvoje drevené vráta –menšie do garáže a väčšie do „vonkajšieho“ ateliéru. V uzavretom ateliéri zaujme okrem zmieneného pásu severného zasklenia z polykarbonátových dielov aj malá galéria na úrovni horného podlažia: „To bola jedna zo základných požiadaviek klienta,“ dopĺňa architekt, „na sochy sa totiž potrebuje pozerať zo všetkých uhlov, aj zhora.“ Priestranný vnútorný hangár je vrátami spojený s vonkajším ateliérom. Dvere na každom „poschodí“ navyše zaisťujú komunikáciu s obytnou časťou domu. V priestore nechýbajú nevyhnutné sochárske propriety, často veľmi neumeleckého razenia – napríklad motorové píly, brúsky a ďalšie náradie pripomínajúce skôr stavebnú firmu než umelecké potreby. Dôležité miesto tu majú aj kachle na drevo, v ktorých v zime miznú odrezky.
Dom z rúk sochára
Spomenuté náradie nás inšpirovalo k ďalšej otázke: „Od začiatku bolo jasné, že peňazí nie je nazvyš, celá stavba tak vznikala svojpomocne,“ číta nám myšlienky architekt skôr, než sa stihneme opýtať. Nedá sa nesúhlasiť, bola by škoda nevyužiť šikovné ruky sochára, ktoré si poradia aj s najodolnejším materiálom – dom tak svojmu majiteľovi doslova vyrástol pod rukami. Aj keď v niektorých fázach priložili ruku k dielu aj profesionáli. Dom je čiastočne založený na základových pásoch a čiastočne na doske. Obvodové steny tvorí tehlové murivo s hrúbkou 40 cm s kamenným obkladom na južnej strane a vonkajším kontaktným zateplením v hrúbke 10 cm na strane severnej. Obytná časť má, navyše, drevený skelet s výplňou s ľahkou sendvičovou skladbou, zvonka opláštený dreveným prekladanými doskami. A spomínaná strecha? Paradoxne je táto pultová strecha s premenlivým sklonom, ktorú ani náhodou nemožno podozrievať z plochosti, vyhotovená technológiou typickou práve pre tento typ zastrešenia. Na rozohrané vlny architekt zvolil ten najtvárnejší materiál – asfaltované pásy. Vďaka tomu, že krytina nie je v žiadnom z dominantných pohľadov viditeľná (možno ju vnímať len zo záhrady), toto trochu priemyselné riešenie tu vôbec neprekáža.
* článok pokračuje pod formulárom *
Umenie interiéru
Zatiaľ čo ateliér pôsobí skôr stroho, a nie ako pracovňa činorodého umelca, v obytnej časti možno, naopak, nájsť stopy tvorivého ducha prakticky na každom kroku. Po zoznámení sa s ďalšou tvorbou architekta Petra Tučka sa dá povedať, že v interiéri celkom jasne zvíťazila energia výtvarného umelca – sochára. Koniec koncov prečo nie, keď je zároveň majiteľom aj obyvateľom zobytneného ateliéru. Jeho výtvarné videnie sveta sa prejavuje prakticky v každom detaile – od tvarovania pohovky v obývačke cez funkčné dekorácie (stojaca lampa) až po originálnu mozaiku na podlahe, ktorá je zároveň akousi mapou ciest naprieč domom – vedie od vstupu až po vnútorné ohnisko. Výtvarné poňatie kúpeľne sa nám zdalo možno až príliš dekoratívne, ale proti gustu spokojného majiteľa žiadny dišputát. Nakoniec – domu s hrebeňom vĺn na hlave nejaká tá krivka navyše určite neublíži.
Horné podlažie má rýdzo funkčný charakter – kúpeľňa, spálňa, šatník, miestnosť pre hostí a pracovňa, s ktorou sa v budúcnosti počíta ako s detskou izbou, majú jednoduché dispozície. Nevýhodou je znížený strop na konci, v hosťovskej izbe (alebo na začiatku vlny, ak sa vám páči) – pár centimetrov navyše by neškodilo. Ako sme spomínali, je to daň za zmeny za pochodu, alebo, ako s úsmevom hovorí architekt Tuček: „Všetkým klientom sa snažíme vtĺcť do hlavy, aby sa s nami poradili a nepodceňovali prípravu. Obývacia izba na prízemí mala byť pôvodne otvorená až po strechu. Lenže do takmer hotového skeletu sme nakoniec dostavali niekoľko izieb navyše, takže tu už nebolo možné zmeniť ich svetlé výšky.“
Záhrada ako galéria pod šírym nebom
Po prehliadke domu nás čaká ešte návšteva záhrady, ktorá slúži ako galéria pod šírym nebom – tu Michal Trpák skladuje svoje diela, ktoré sa vrátili z výstav a ďalšie umiestnenie si zatiaľ hľadajú. Ich nové využitie pobaví – napríklad súsošie Vandalov, pôvodne umiestnené na českobudějovickej pešej zóne, dnes slúži ako sušiak na bielizeň. Ešte raz sa zahľadíme na všetky fasády – najmä plášť s rôzne veľkou kamennou mozaikou aj z neopracovaných stavebných fošní je príjemným dopovedaním myšlienky o dome-skulptúre, ktorý sochár s pomocou architekta postavil aj obýva. A na jeho drobné nedokonalosti zabudneme pri pohľade na unikátne autorské diela sochára – ich krivky, otvory, výstupky aj drobné nerovnosti čitateľné len hmatom sú potvrdením originality, ktorá plastiky a sochy, ako aj zvlnený dom odlišuje od uniformity každodennosti a sériovej výstavby.
Celá galéria:
19 obrázkov v galérii
Dom s ateliérom
- Autor: Ing. arch. Petr Tuček
- Investor: MgA. Michal Trpák
- Realizácia: 2005 – 2010
- Zastavaná plocha: 195 m²
- Úžitková plocha: 245 m²
- Náklady: približne 80 tisíc eur
- Konštrukcia: čiastočne drevený skelet, tehlové murivo hrúbky 40 cm
- Fasády: obklad z kamennej mozaiky a stavebného dreva (západná, južná a východná fasáda), vonkajšie kontaktné zateplenie 10 cm (severná fasáda)
- Výplne otvorov: okná a dvere – drevené s izolačným dvojsklom
- Vykurovanie: zdrojom tepla je závesný plynový kondenzačný kotol s uzavretým spaľovaním, vykurovanie radiátormi, v ateliéri aj kachle na drevo
Dom z tehly vám prinášajú
