Manželia Miriam a Tomáš mali, ako sami tvrdia, veľké šťastie. A to nielen na seba navzájom, ale aj na príležitosti.
„V Anglicku sme mohli bývať v krásnom domčeku s obrovskou garážou, do ktorej však naše auto v živote nevošlo,“ priznáva Miriam pri rozhovore s úsmevom. Dôvodom bola ich spoločná vášeň pre starý nábytok a doplnky, ktoré počas svojho pobytu na ostrovoch uskladňovali práve v spomínanej garáži. „Vždy keď bola garáž plná, prišiel nákladiak a všetko odviezol.“
Mohlo by vás tiež zaujímať
Nuž, na dobrý úlovok musíte mať šťastie alebo vskutku dobrý nos. Keď sa to prvé pritrafí, to druhé sa tiež časom dostaví, najmä ak budete naozaj zhľadúvať so zápalom… Keďže Miriam baví reštaurovanie nábytku, vždy sa potešila novému starému kúsku, ktorý pribudol do ich zbierky. „Tešila som sa, lebo som vedela, že keď sa vrátime na Slovensko, budem mať čo robiť.“
Doplnky i nábytok zberali postupne – na blšákoch, v second handoch s nábytkom, od známych v Anglicku a ich známych. Na Slovensko prišli s piatimi obrovskými nákladiakmi plnými vecí. O väčšine z nich mala Miriam jasnú predstavu, kde bude ich miesto v dome. Niektoré si vyžadovali väčšie, iné menšie úpravy; niektoré čakajú dodnes na svoju druhú šancu.
„Tam sa úžasne kupujú staré veci a lacno. Staré obrazy, rámy kúpite za tridsať, päťdesiat, šesťdesiat centov. V porovnaní so slovenskými antikvariátmi či starožitnosťami na internete ide o neuveriteľné ceny. Nedávno som chcela kúpiť vázu v starožitnostiach, stála viac ako 60 eur, na čo som obchodníkovi povedala, že mám 15 eur, zobral ma na dvor a ukázal na vyložené zaváraninové poháre so slovami: ,Ale sú staré!‘ To ma malo presvedčiť, keď videl môj neveriaci výraz na tvári pri vyslovení ceny.“
„V Anglicku sa riadia heslom reduce – reuse – recycle,“ vysvetľuje Tomáš. „Na burze starých vecí je super to, že sa stretnú dva typy ľudí. Jedni sa chcú niečoho zbaviť, čo považujú za bordel, ale je im ľúto vyhodiť to do koša. A potom sú tu tí druhí, ktorým sa niečo z toho zíde.“
Tak sa môžete dostať k naozaj zaujímavým kúskom za lacné peniaze, na ktoré by ste v bežných obchodoch ani nenatrafili. Aj vďaka tomu je dnes storočný dom na slovenských lazoch zariadený repasovaným anglickým nábytkom. „Nový je gauč, matrace v posteliach a sanita, periny a vankúše v hosťovskej sú slovenské“ spresňuje Miriam.
Tradičný gazdovský dom, dlhý a rovný, s jednoduchým pôdorysom, ku ktorému jeho súčasní majitelia pristavali miestnosti a zmenili tak jeho dispozíciu na „téčkovú“, sa vďaka otvorenému stropu nad celou obývacou časťou akoby nadýchol. Po vstupe z chodby vás spoločenský priestor ohromí svojou nesmiernosťou, akú by ste pri pohľade zvonka na dom nepredpokladali.
V kuchyni
Dom kúpili pred trinástimi rokmi a odvtedy ho postupne prerábali. „Vždy, keď sme mali peniaze, sme dačo dali urobiť. Keby sme tu boli, niektoré veci by boli iné. Napríklad okná v kuchyni by sme dali väčšie.“ Kuchyňa je tak najtmavšia miestnosť v celom dome a pritom najvyužívanejšia. I to je jeden z dôvodov, prečo by majitelia menili okná, ktoré nedokážu kuchyňu dostatočne presvetliť – tentoraz už bez stredovej lišty, ktorá ich sčasti ukracuje o drahocenné svetlo. Boj so svetelnosťou zvádzali aj v terajšej hosťovskej izbe, kde si pomohli malým trikom – plafón medzi hradami natreli na bielo, aby sa miestnosť trochu rozjasnila.
Mohlo by vás tiež zaujímať
* článok pokračuje pod formulárom *
To, čo kuchyňa stratila na svetlosti, doháňa svojou priestrannosťou a originalitou. Pozorného návštevníka dokáže prekvapiť bizarným kúskami. Jedným takým je i skelet nad drezom, suvenír z dovolenky. „Mesiac sme sa s tou hlavou trepali v aute. Dlho sme nevedeli, čo s ňou. Mala dieru na čele. Máme tu jedného taxidermistu, keď som prišla za ním s hlavou a so žiarovkou a so svojou požiadavkou: Prosím vás, toto mi tam nejako zakomponujte, ani sa príliš nečudoval. Je zvyknutý na rôzne šialenosti. A keďže vedel robiť aj elektrinu, tak to super zvládol.“
Od drezu prechádzame k modrej komode, ktorej spoločnosť robia dve staronové kreslá, ktoré Miriam zreštaurovala vrátane nového čalúnenia. „Najskôr som si myslela, veď je to len molitan. Ale molitanu je asi sto druhov, musíte zvoliť správnu hustotu a dbať na kopu iných vecí. Je s tým veľa roboty. V čase, keď sme ešte pracovali v Anglicku, som jeden rok pod stromček dostala trojmesačný kurz na Upholstery Skills Centre v Londýne. Bola som nesmierne šťastná. Naučila som sa tam úžasné veci. A aj vďaka tomu sa mi podarilo úspešne zreštaurovať tieto kreslá.“ Tu sa však Miriamine zručnosti nekončia.
Ako správna matka neváha ušiť dvojicu sépií pre svojho syna, ako správna gazdiná zasa naplniť špajzu domácimi dobrotami. Miriam má svoje vízie, a aj keď nemá problém pracovať s vŕtačkou, predsa len niektoré veci rada prenechá svojmu mužovi, prípadne inému odborníkovi.
Mohlo by vás tiež zaujímať
Steny plné spomienok
„Mne sa strašne nepáčia holé steny. Mám rada obrazy, maľby, rodinné fotky,“ vysvetľuje Majka, keď stojíme v spálni pred otapetovanou stenou s galériou rodinných fotiek. Spomínaná stena s modernou modrou „rozkonárenou“ tapetou, so starým bielizníkom a drevenou posteľou sú to jediné, čo nájdete v spálni. Všetko ostatné je očiam skryté, teda aspoň na prvý pohľad – rodičovská kúpeľňa i vstavaný šatník. Okrem rodičovskej spálne sa na poschodí nachádza aj detská izba a ešte jedna miestnosť, ktorá čiastočne plní funkciu domácej pracovne a čiastočne televíznej miestnosti.
Dôležité je mať cieľ
To, čo doviedlo Tomáša a Miriam až sem, bola ich schopnosť neprestať snívať dlhých štrnásť rokov. „Keď som robil na jednom projekte v Birminghame, ráno o pol piatej som vstával, odšoféroval dve hodiny, odpracoval ďalších desať a šiel naspäť. Mentálnou záchranou bolo pre mňa práve snívanie o vlastnom dome,“ rozrozpráva sa majiteľ.
„Mal som pritom úsmev na tvári, až sa kolegovia čudovali, či nie som blázon. Ja som si však v duchu počítal ‚Teraz som zarobil na kľučky. Za toto si vykopem jazierko…‛ Človek musí mať nejaký cieľ. Napriek neľahkej práci a každodennému cestovaniu som chodil domov spokojný, lebo som vedel, prečo to robím,“ hovorí domáci pán usrkávajúc si z bylinkového čaju s medom a manželka ho dopĺňa: „Zariadenie domu je štrnásť rokov mňa. V Anglicku som si predstavovala, takto to budem mať, toto bude tam a toto zasa pôjde hentam…“
Tam, kde bola príležitosť, sa jej chopili; tam, kde vznikli problémy, bola aj vôľa riešiť ich – hoci aj na diaľku. A takto dnes vyzerá ich splnený sen. To však neznamená koniec. Majú pred sebou ďalšie výzvy, ktoré sa núkajú priamo na ich rozľahlom pozemku. Vybudovať prírodné jazierko dole v záhrade. Pre Miriam zasa malú dielničku, kde sa bude môcť venovať zachraňovaniu starého nábytku. Tam bude mať svoje kráľovstvo.
Celá galéria
25 obrázkov v galérii
Dom z tehly vám prinášajú
