„Určite sa oplatí trepať takú diaľku,“ presviedčala som cestou na „ďaleký východ“ Dana (a trochu aj seba, lebo predsa len, aj fotky v maili môžu klamať). Lenže cesta ponúkala úžasné výhľady, a tak sme sa cestou až kamsi na hranice s Ukrajinou a Maďarskom nadchýnali krajinou. V dedine zrejme kúsok od konca sveta, kde sa už ani slečna v navigácii nezmohla na slovo, sme zabočili na poľnú cestu a smerovali niekam, kde sa otáčajú vrany. Presne tam, medzi poľami a ovocnými sadmi, na jednom z najromantickejších miest v širokej zemplínskej nížine stál dom – Dano, ktorý vyskočil z auta skôr, než sme celkom zastavili, ešte v letku schmatol fotoaparát a statív a už sa od nich až do nášho odchodu neodlepil, bol najlepším dôkazom, že sa oplatilo. I keď tie fotky v maili tentoraz naozaj trochu klamali – skutočnosť bola totiž ešte krajšia.
Nikde žiadne dvere
Romantický dom, ako implantovaný odkiaľsi z britských ostrovov, si tu postavili mladí manželia – Béci a Tünde – pre seba a svojich dvoch malých chlapcov. „Dlho sme nad tým premýšľali, lebo časy dnes nie sú ľahké, ale dom potrebujeme teraz, keď sú deti malé, tak sme do toho nakoniec išli,“ konštatuje domáci pán.
Obaja istý čas pracovali v Anglicku a tamojšie domy ich nadchli – odtiaľ teda inšpirácia najmä pri voľbe štýlu. Ich snom bol jednoduchý vidiecky dom, ibaže trochu iný, než sa stavajú bežne. Nemali v ňom byť dvere. „Dvere neznášam,“ vysvetľuje základné princípy svojho návrhu Béci. Nakoniec si ho postavili nielen bez dverí, ale aj bez stien a bez plota – celkom slobodný. V celom dome je jediná miestnosť oddelená stenami a dverami – kúpeľňa. Je to najmä kvôli domácej panej a návštevám. „Na začiatku sme uvažovali o tom, čo v dome vlastne potrebujeme, a nenašli sme dôvod tie veci oddeliť,“ spomína on. „Takže máme nakoniec v jednej miestnosti obývačku, jedáleň, kuchyňu aj pracovňu. A čokoľvek robíme, sme vlastne stále spolu – to je podľa mňa veľké pozitívum otvoreného domu. U nás to nie je tak, že sa niekam zavriete a večer zistíte, že ste so zvyškom rodiny celý deň ani neprehovorili. Navyše, veľký priestor je veľmi príjemný a rýchlo sme si naň zvykli, a je praktický aj na upratovanie, aj na maľovanie, lebo tu naozaj nie je veľa stien…“ vyratúva s úsmevom výhody otvoreného priestoru. Keďže majú dve deti a aj detská izba a spálňa na poschodí sú od zvyšku domu oddelené skôr symbolicky, nedá mi nespýtať sa na spanie. „Iste, zvuk sa tu šíri celkom dobre, ale deti to neruší, sú zvyknuté. Ani nám s manželkou to neprekáža, keď spíme a niekto napríklad rozpráva. Otvorený priestor je totiž aj o vzájomnej tolerancii a ohľaduplnosti. Vychováva k tomu. Aj naše deti vedia, že ak niekto kričí, iný nemôže spať alebo ho to ruší pri práci. Takže sa navzájom nerušíme, pretože sa správame ohľaduplne a sme tolerantní,“ vysvetľuje domáci pán. Bývajú tu takmer dva roky a otvorený priestor im zatiaľ vyhovuje: „Uvidíme, čo bude, keď budú deti väčšie. Steny sa prípadne dajú dorobiť, ale zatiaľ nám nechýbajú,“ uzatvára.
Keďže mladí manželia mali presnú predstavu o tom, čo chcú a čo potrebujú, svoj budúci dom si pekne-krásne nakreslili a od projektanta chceli už len to, aby mu dal podobu oficiálnych technických výkresov. „Čítal som, že sa to tak nemá robiť,“ smeje sa mojej otázke na ich stavebné vzdelanie Béci. A ja musím uznať, že toto pravidlo má aj svoje výnimky. So stavebným inžinierom teda len doladili zopár detailov a pustili sa do vybavovania stavebného povolenia.
Mohlo by vás tiež zaujímať
Najlepšia práca bola murovanie
Keďže stavali jednoducho, nestavali draho. „Splátku hypotéky máme len o málo vyššiu než bolo nájomné v obecnom byte, v ktorom sme bývali predtým,“ pochvaľuje si otec rodiny. Iste, na vnútorných priečkach a dverách ušetrili hromadu materiálu aj práce. A aj toto miesto má svoje výhody – je tu nielen nádherne, no i pozemok a projekt boli takpovediac „za babku“. Keďže mladá rodina nemala peňazí nazvyš, východiskom bola svojpomoc. „Veľa vecí sme si tu robili sami, popri práci. Kopal som základy, nalieval som betón, muroval som… Robil som snáď na všetkom okrem strechy. Ráno, skôr než som išiel do práce, bol som pár hodín na stavbe, a potom po robote zasa až do večera. Zvládli sme to, ale keď sme sa nasťahovali, asi trištvrte roka sa mi nič nechcelo,“ smeje sa. „Ale až také zlé to nebolo, pretože som tu nebol každý deň. To by bol dom za dva mesiace hotový. Mojím tempom nám to trvalo rok a pol, kým sme sa nasťahovali. Len základy som kopal asi mesiac – keď som mal čas, tak som prišiel a robil. Najzaujímavejšie na tom všetkom bolo, že sa robili rôzne veci – najprv sa kopali základy, potom prišli na rad debnenia…“ Stavba jednotvárna naozaj nebola: dom je založený na betónových pásoch, nosnú konštrukciu tvorí osem betónových pilierov ukončených vencom, na ktorom je uložený drevený krov. Priestory medzi piliermi sú vymurované, severná strana je ešte zateplená polystyrénom. „Najhoršia práca bola pre mňa debnenie a armatúry – to bolo takmer nekonečné – a najlepšia murovanie. Pri tom pekne vidíte, ako dom rastie.“ Stavali z presných brúsených tehál, ktoré si Béci pochvaľuje „Veľmi dobre sa s nimi robilo. Tehly som mal vyrátané na celé a polovičné, takže sa nič sa nerezalo. Dodávajú sa aj s lepidlom, ktoré sa len jednoducho rozrobí s vodou. Hrubú stavbu sme zvládli takmer celú vo dvojici, len s jedným pomocníkom.“
Kúty miesto izieb
Dom je koncipovaný celkom jednoducho a logicky – takmer celé prízemie venovali obývačke s jedálňou a kuchyňou, len malá časť z neho je vyčlenená na kúpeľňu. Denný priestor je otvorený nielen od steny k stene, ale až hore po krov, do výšky takmer siedmich metrov. Pri štítových stenách na poschodí sú na otvorených galériách detská izba a spálňa, oddelené od obývačky len výškou a nízkym bielym zábradlím. Spája ich rovnako otvorená chodba – galéria, ktorá lemuje južnú stranu otvoreného priestoru. Pod detskou izbou (obrátenou na východ) sú potom kuchynský záliv a kúpeľňa – jediná oddelená miestnosť v dome, pod spálňou zasa obývačka, vyčlenená z obrovskej miestnosti len farebnosťou a nábytkom.
Väčšina okien smeruje na juh, tie v štítových stenách sú obrátené na východ a západ. V severnej fasáde je len jediné okno – z toalety. To, čo je ale v dome najzaujímavejšie, je svetlo a pocit, akoby ste boli vonku. Kam sa len pozriete, je okno a za ním nádherný výhľad. Vďaka veľkému otvorenému priestoru, množstvu okien obrátených na slnečné strany a na oblohu a tiež vďaka bielym plochám stien a podlahy sa zdá, akoby bolo vnútri viac svetla než vonku. „Netreba tu svietiť celý deň, ani keď je vonku zamračené. Ráno, keď sa zobudíte, je už všade dosť svetla, v lete stačí zažať až o deviatej večer. A keď svietime, tak úspornými žiarovkami. Takže tu sme ušetrili,“ spokojne konštatuje Béci.
* článok pokračuje pod formulárom *
Mohlo by vás tiež zaujímať
Ibaže zohnať na Slovensku niekoho, kto urobí na mieru okná, aké si Béci a Tünde vymysleli – typicky anglické, nebolo vôbec jednoduché.
Nakoniec som zhodou okolností natrafil na stolára, ktorý mal skúsenosti s rekonštrukciami historických budov. Ten presne pochopil, čo chceme a aj to tak urobil. Bol veľmi šikovný a perfektne vyšpekuloval všetky detaily. To, že začala kríza, nám v tomto prípade zahralo do karát, lebo nám dal dobrú cenu. Mali sme šťastie, ale keby sme sa uspokojili s bežnou ponukou a nehľadali, tak nenájdeme. Sú veci, na ktorých mi záleží a potom hľadám a zháňam dovtedy, kým nenájdem,“ uškrnie sa domáci pán.
Odkladacie priestory? Na čo?
Na moju otázku o odkladacích priestoroch sa Béci len usmeje: „Žiadne nemáme. Ak nepočítam kuchyňu, sú v celom dome len dve skrine a jedna malá komora pod schodmi.“ To im stačí na všetko, čo potrebujú. Veci, ktoré naozaj nepotrebujú, totiž neskladujú. „Nemyslím si, že treba všetko odkladať. Potom sa vám postupe doma nazbiera hromada zbytočností. Napríklad predtým som mal k počítaču plno harabúrd, a teraz nemám – lebo na ne nemám miesto. A nechýbajú mi. Kupujeme teda len to, čo potrebujeme. Alebo sa aspoň snažíme,“ priznáva s úsmevom. „A veci, ktoré už nepotrebujeme alebo nepoužívame, posunieme ďalej. V našom okolí sa zatiaľ vždy našiel niekto, komu sa zišli. Pretože čím menej vecí máte, tým menej starostí, tým menej upratovania… Keď nemáte zbytočnosti, ktoré nepotrebujete, žije sa vám jednoduchšie,“ konštatuje.
Interiérový mišmaš
Pôvabný interiérový mišmaš vytvorila mladá dvojica v interiéri postupne, svojským, ale očividne veľmi úspešným spôsobom: na niečo ušetrili, na inom nešetrili. Béci a Tünde majú totiž jasnú predstavu o svojom dome. A tak občas hľadali na internete, až kým nenašli presne to, čo potrebujú, na niečo natrafili vo výpredaji alebo na trhu, niečo si priviezli z Anglicka… A na niečo ešte musia našetriť. „Čo sa dá, to urobím sám,“ hovorí Béci. „Veľa vecí sme sa snažili urobiť jednoducho a lacno – napríklad podlaha je z obyčajných smrekových dosák natretých na bielo. Iné boli zasa pre nás dôležité a na tých sme nešetrili – trebárs dvere sme chceli takéto krásne, i keď boli dosť drahé. Alebo lustre. Väčšinu nábytku sme už vlastne mali v byte predtým, niečo vyrobili kamaráti a niečo ja. Ale keď už nejakú vec kúpime, tak chceme, aby bola kvalitná a vydržala,“ uzatvára.
„Za svoju kariéru som už nafotil nejeden pekný dom, ale toto je prvý, v ktorom by som chcel aj bývať,“ prehovoril ku koncu našej návštevy aj náš redakčný fotograf Dano. Tento dom jednoducho chytí človeka za srdce.
Béci a Tünde si svoj dom navrhli sami – na začiatok si všetko dobre premysleli a tak, ako si povedali, tak si aj postavili. A ani dnes by na ňom nič nemenili.
Mohlo by vás tiež zaujímať
Celá galéria:
31 obrázkov v galérii
Dom z tehly vám prinášajú
