
Historická architektúra
Štýlové vežičky stavby a mohutná hmota s nádvorím mi pripomínali tajuplný zámok, ktorý tu zanechala viktoriánska doba. Až bližší pohľad odhalil ďalšie detaily tehlovej architektúry, ktoré dodnes rozprávajú príťažlivé príbehy Strednej priemyselnej školy strojníckej na Fajnorovom nábreží v Bratislave. Dnes budova už viac než 100 rokov. Svojou architektonickou nadčasovosťou však vytvára pôvabnú fasádu romantickej časti Bratislavy na nábreží Dunaja.
Škola ako výsledok dohody

Dohoda medzi mestom a štátom
V roku 1903 tu však ešte nič nestálo a Fajnorovo nábrežie (vtedy sa volalo Fadruszovo, po známom sochárovi Jánovi Fadruszovi) bolo ešte len pred svojím vybudovaním. V tom roku však už vznikol projekt Gyulu Kolbenheyera na kráľovskú kovorobnú priemyselnú školu, ktorá bola výsledkom dohody medzi mestom a štátom. Práve títo ústrední „sponzori“ mali podľa knihy Tivadara Ortvaya: Ulice a námestie Bratislavy – Mesto Františka Jozefa (vydavateľstvo PT, 2005) na ňu ročne prispieť sumou 10 000 korún. Okrem toho odhlasovalo mesto 400 000 korún na výstavbu a zariadenie školy. Cieľom spolupráce malo byť teoretické i praktické vyškolenie zručných strojníckych pomocníkov, aby sa uhorské továrne a dielne časom zaobišli bez zahraničných dielovedúcich, strojníkov, kotlárov a modelárov.
Celá galéria:
Harmónia štýlov
Základy novej školy sa položili 17. septembra 1903. Približne o 14 mesiacov neskôr sa už pedagogický personál Odbornej školy kovorobnej so žiakmi presídlil z dočasných priestorov v Primaciálnom paláci do novej budovy na dunajskom nábreží, ktorá je sídlom strojníckej priemyselnej školy dodnes. Budova vyrástla na mieste bývalého vyústenia Novozámockého ramena Dunaja, ktoré tieklo pozdĺž dnešnej cesty na Vajanskom nábreží cez Šafárikovo námestie, Dostojevského rad, Továrenskú ulicu atď. a ktoré zasypali v 19. storočí. Pred samotnou výstavbou školy Fajnorovo nábrežie zregulovali a upravili do dnešnej podoby. Pre vlastné potreby školy bolo zariadené len prízemie a prvé poschodie s dvoma triedami, troma dielňami, učebňou pre fyziku, kresliarňou a dvoma miestnosťami na zbierky. Druhé poschodie bolo vyhradené na pravidelné verejné umelecké výstavy Bratislavského výtvarného spolku, ktorý tam pôsobil až do roku 1910.
Tehla ako ústredný prvok
Úspešný návrh G. Kolbenheyera (súčasne s budovou školy postavili v Uhorsku v rôznych mestách ešte tri podobné) predstavil nový školský objekt ako historizujúci s neorománskymi prvkami a s geometrickými obrazcami na priečelí z farebnej glazovanej tehly. A je to práve tehla, ktorá vytvára nielen charakteristický exteriérový výraz, ale je aj dôležitým stavebným článkom. Centrálny rizalit korunujú dve bočné a jedna ústredná vežička. Dispozične je objekt dvojtrakt: učebne smerujú do ulice, pričom chodby, klenuté valenou klenbou s luentami, sú orientované do dvora. K pôvodnej budove pristavali začiatkom roka 1921 dve bočné krídla a dvor uzavreli pôsobivým múrom. Prístavba má už bezozdobnú architektúru inšpirovanú modernou. Podľa publikácie Architektúra Slovenska 20. storočia (autori H. Moravčíková, M. Dulla) pochádza od neznámeho architekta z Referátu verejných prác v Bratislave. Čo je však ešte zaujímavejšie, prístavba tvorí s pôvodným objektom až prekvapujúco harmonický celok. Ten posúva celý objekt k tomu najlepšiemu, čo v danom období v meste na Dunaji – a pri Dunaji – vzniklo. Je len príznačné, že tehla pritom opäť nemohla chýbať…























