Vaša spoločnosť vznikla v roku 1991. Ako ste prekonávali pre stavebníctvo nepriaznivé obdobie konca 90. rokov?
P. Guga: Z nášho pohľadu to nebola až taká nepriaznivá doba. Zvolili sme totiž prístup, ktorý nám umožnil vyhnúť sa možným problémom.
V čom spočíval?
P. Guga: Patrili sme k prvým slovenským projektantom, ktorí pracovali pre zahraničné obchodné reťazce. Konkrétne sme v roku 1993 začali s Billou. Spomínam si na naše prvé rokovanie vo Viedni, na ktorom ani sami Rakúšania nevedeli, čo ich čaká. Prijal nás technický riaditeľ a bol prekvapený, že sme tu u nás na východe neboli úplne mimo civilizácie. No a keď sme mu poslali vizualizáciu objektu v Autocade, čo bolo v tom období u nás výnimočné, presvedčili sme ho o našej úrovni.
J. Šinka: Už od začiatku sme išli cestou systémového projektového počítačového projektovania. A to už v časoch, keď naši partneri na Slovensku o tom ešte ani nechyrovali. Mali sme teda predstih, ale vtedy si táto investícia vyžadovala pomerne veľké finančné prostriedky. Keďže sme si nechceli brať úver, čo sa nám doteraz darí, rozhodli sme sa ísť cestou nižších ziskov. Našťastie, mali sme zákazky, ktoré nám pomáhali preniesť sa cez toto obdobie, ale aj isté porevolučné nadšenie a presvedčenie, že touto prácou sa možno uživiť.
Okrem stavieb rodinných domov sa venujete aj priemyselným stavbám. Do akej miery môže architekt tvorivo vstupovať do projekcie priemyselných stavieb, kde je všetko podriadené účelovosti?
P. Guga: Určite, funkčnosť je pri týchto objektoch prvoradá, ale vždy sa nájde priestor na architektov vstup. Nedajú sa tam robiť nejaké veľké architektonické veci, ale najmä pri zahraničných investoroch je viac možností. Majú svoju tradíciu, z ktorej čerpajú. Napríklad pre Nemcov je to Bauhaus. K priemyselnej hale sa napríklad postaví administratívna budova, ktorá poskytuje isté tvorivé možnosti. Aj samotná priemyselná hala sa dá zrealizovať príťažlivo, a nielen narýchlo postaviť kocku obúchanú najlacnejším plechom. Najmä zo skúseností s nemeckými partnermi vieme, že s organizáciou a koordináciou činnosti v objektesúvisí aj kultúrnosť prostredia, ktoré by malo byť svetlé, čisté, priestranné a upratané. Človek predsa v zlom prostredí nemôže robiť kvalitne.
J. Šinka: Situácia sa však mení a vývoj posúva hypermarkety do zastaveného územia mesta, v ktorom sa musia rešpektovať regulatívy. Mali sme niekoľko projektov, ktoré sa dotýkali historického centra a tam sa už nedá urobiť najlacnejšia fasáda. Vtedy výraznejšie nastupuje tvorivý vklad architekta, ktorý musí niečo vymyslieť, aby riešenie vyhovovalo aj z hľadiska zapojenia do historickej architektúry. Manévrovací priestor je teda vždy možný, len treba vedieť o tom presvedčiť aj klienta.
Máte pri tejto komunikácii osvedčenú taktiku?
J. Šinka: Nuž, pri rodinnom dome je komunikácia najzložitejšia, lebo do nej vstupuje manželka. (Smiech)… Ani pri hypermarketoch to nie je jednoduché, lebo si vyžadujú svoje štandardy. Keď tam raz človek vojde, všetko musí byť principiálne rovnaké – či už v Žiline, Trebišove, alebo Komárne. Navyše, ako generálny projektant riešime koncepčne všetky náležitosti – od urbanizmu, architektúry, cez dopravu až po zakladanie. A s tým je spojené aj množstvo organizačnej práce.
P. Guga: Možno, že najväčšie dobrodružstvo pre architekta sa odohráva hneď na začiatku, keď sa hľadá stavba v priestore. Pravda, s jej výsledkom sa musí stotožniť aj investor.
Akú mieru kompromisov ste ochotní akceptovať?
P. Guga: Zatiaľ sme nemali takého investora, pri ktorom by sme museli robiť výrazné ústupky. Vždy sme sa zatiaľ vedeli dohodnúť na obojstranne prospešnom riešení. Možno je to aj tým, že komunikujeme najmä so zahraničnými investormi, ktorí si uvedomujú zaväznosť nášho vstupu do spoločného projektu. So slovenskými investormi je to možno trochu komplikovanejšie. Nemajú toto povedomie a myslia si, že architekt je len nutnosť.
J. Šinka: V tomto dialógu je dôležité, či investora zastupuje niekto, kto tomu rozumie. Najhoršie je, keď nejaká novovzniknutá a solventná firma chce rozhodovať o všetkom. Myslia si, že ušetria, ale v konečnom dôsledku je to naopak. Ak nebudú mať odborného konzultanta, môže sa im stavba predražiť. Často však musíme vysvetľovať samozrejmé veci niekomu, kto tomu vôbec nerozumie. Pritom to vôbec nemusí byť hlupák, ale ľudia majú svoje fixné predstavy – a to je kameň úrazu. Preto je oveľa bezproblémovejšia spolupráca s firmami, ktoré majú svojho odborníka.
Predstavy o výsledku sa teda doťahujú aj priebežne?
J. Šinka: S našimi stálymi partnermi máme veľmi úzke vzťahy, rozumieme si a vieme, čo si môžeme dovoliť. Od expanzie stavebníctva závisela aj expanzia jednotlivých segmentov. Patria tam aj dodávatelia, medzi ktorými sa rýchlo rozšírila konkurencia. Čoskoro však pochopili, že sa presadia len vtedy, keď budú dobrí. To však ešte nestačí, dobrý výrobok treba vedieť aj predať, a to sa dá prostredníctvom kvalitného systému technickej podpory. Pre nás projektantov je pritom veľmi dôležité, keď možno s dodávateľmi komunikovať a pomáhajú nám riešiť neštandardné veci.
Ako vnímate tehlu v súčasnej architektúre?
P. Guga: Jej aktuálnosť, ale aj konkurencieschopnosť spočíva v tom, že sa neustále zlepšujú jej vlastnosti, ale aj preto, že ľudia ju vnímajú ako prírodný materiál. Pálená hlina je pre človeka stále bližšia ako iné, menej ekologické výrobky. Navyše, aj samotná tehla má rôzne podoby – môže byť priznaná navonok ako pohľadový či estetizujúci prvok, ale aj ako nosná konštrukcia, či ako deliaca priečka.
J. Šinka: Pálená tehla bol nepochybne veľmi dobrý nápad, keď vydržal až dodnes. Kolega spomenul psychologický rozmer, no ten je podporený kvalitou výrobku. Existuje množstvo murovacích materiálov, ktoré sú však menej priateľské. Vďaka komplexnej ponuke tehliarskych výrobkov dokážeme zrealizovať rozličné problémové veci, ktoré boli v minulosti stavbárskym strašiakom.
Ktoré konkrétne?
J. Šinka: Napríklad realizácia tradične problematických detailov – ako sú nadokenné preklady a podobné častí stavby, kde nastalo výrazné zlepšenie riešenia tepelných mostov. Prostredníctvom šikovne vymyslenej technológie sa navyše dá kompletne zrealizovať murovaný dom z toho istého materiálu. Skladanie z dvoch materiálov je totiž vždy problémom – a najmä pri rozličných parametroch tepelnej rozťažnosti.
Budete tehlu využívať aj v budúcnosti?
J. Šinka: Samozrejme, ale iba na miestach, kde to bude výhodné. Nemá význam používať akýkoľvek materiál násilne aj tam, kde sa nehodí.
Aká je vaša predstava dobrej architektúry?
P. Guga: Aby stavba nebola len výsledkom autorovho „tvorivého“ egoizmu a samoúčelnej prezentácie, ale aby z nej mali radosť a najmä spokojnosť aj tí, ktorým je určená. Výsledný objekt nemusí byť vždy pamätníkom architektúry, ale je dôležité, aby bol funkčný, zmysluplný a aby v ľuďoch vyvolával dobrý pocit.
Podobné články
Môj domVýnimočný pozemok si vyžiadal výnimočný rodinný dom. Nenápadný kváder prekvapuje riešením, aké často nevidno
ZáhradaMykorízne huby nie sú len o väčších paradajkách! Odborník prezrádza, prečo sú dobrým parťákom pre rastliny
ASB.skMarek Kalma: V Košiciach stúpli marže aj záujem developerov
ASB.skDom X z betónu – španielska odpoveď na udržateľnosť