Ing. arch. Peter Marcinko: S tehlou to môžte urobiť raz a poriadne

3. októbra 2016 8:00 Ľudo Petránsky Dano Veselský, archív Ing. arch. Petra Marcinka

rozhovor

Nie lokalita, ale nápad je dôležitý na to, aby vznikla kvalitná architektúra. Aj preto architekt Peter Marcinko pôsobí v Prešove, ktorý sa stále musí vyrovnávať s nedostatkom investičných príležitostí. Ako sám tvrdí, „máme časový posun“, ale obavy z toho nemá. Neustále hľadá s investorom názorovú zhodu a snaží sa o posun v myslení. Za štýl vlastného štúdia považuje hravosť a štruktúry, voľne plynúci priestor a prelínanie exteriéru a interiéru. A priorita do budúcnosti? Stavať stavby, ktoré sa budú ľuďom páčiť a budú sa v nich dobre cítiť.

Detstvo prežil v Sabinove, ktoré si spája s gotickým chrámovým komplexom v centre mesta, oltármi od majstra Pavla, krásnymi okennými vitrážami či nudou malého mestečka. Architektúru vyštudoval na SVŠT v Bratislave.

Dnes jeho architektonická kancelária Archima pôsobí v Prešove. S Ing. arch. Petrom Marcinkom sme sa rozprávali o jeho pohľade na architektúru i o tom prečo stavia z tehly.

Ktoré vaše architektonické objekty považujete za najosobnejšie a čo pre vás znamenali?

Nikdy sa nedá zabudnúť na prvú stavbu – bola to tržnica v Starej Ľubovni, za ktorú som získal ocenenie od nadácie ABF Praha. Ako začínajúceho architekta ma to nesmierne povzbudilo. Občas sa chválim, že sme robili pre prezidenta rekonštrukciu Pešej zóny v Košiciach – Mäsiarska ulica, Kováčska ulica a Dominikánske námestie – aj pre pápeža – pódiový komplex pri jeho návšteve v Prešove. Mám rád sakrálne stavby, lebo sú o myšlienke. Je to architektúra, ktorá musí mať svoj príbeh a svoju symboliku.

Svojho času bola medializovaná vaša Vila M, ktorá sa dostala aj medzi nominované stavby v súťaži Stavba roka. Bola aj pre vás niečím výnimočná?

Postaviť vlastný dom je sen každého človeka a ešte viac architekta. Myslím, že táto stavba je trochu iná, na aké je okolie zvyknuté. Vznikala totiž v čase, keď som pociťoval silnú potrebu urobiť niečo inak. Čiastočne na mňa doliehala depresia investičného dopytu v regióne. Aj preto som sa snažil v tejto stavbe riešiť rozpor medzi videným, poznaným a reálnym dopytom.

Čo by mal rodinný dom vyjadrovať?

Rodinný dom je o rodine a priestore, o živote, intimite a komunikácii jej členov a vytváraní spolupatričnosti. Tento dom je však aj o hľadaní, zmene, napredovaní a súčasnosti. Vizitka rodiny a vizitka architekta. Som nesmierne rád, keď dostávam pozitívne reakcie, keď sa stavba stáva vzorom alebo sa nebodaj začína napodobňovať. Znamená to, že sme na správnej ceste.

Vo svojich stavbách často pracujete s tehlou. Aké miesto zaujímajú tehlové stavby v produkcii vašej architektonickej kancelárie?

Priznám sa, stovky hodín strávim nad hľadaním noviniek a trendových materiálov. Skúšam, porovnávam, triedim, komunikujem so stavebníkmi a realizačnými firmami. Materiály, na ktoré sa môžem vždy spoľahnúť, rozdeľujem na materiály, s ktorými experimentujem, a materiály, ktoré nepoužijem. Tehly používam celé roky a patria k materiálom z prvej skupiny – odskúšané, overené a kvalitné. Používam ich na väčšine stavieb.

Preto ste si teda vybrali tehlu ako stavebný materiál? Plánujete využívať tehlu aj vo svojich budúcich projektoch?

Nemám najmenší dôvod to meniť. Sú to overené parametre – tepelný odpor, pevnosť… Ďalšou výhodou je dostupnosť, pričom technologické postupy sú všeobecne známe. Nestretol som sa s tvarovým obmedzením. Dovolím si ale zdôrazniť smerom k realizátorom, že prisekávanie kladivami skutočne nemám rád, pretože to už nie je tehla ako za čias našich dedov. Tehla je sofistikovaný materiál, ktorý má svoje parametre, a aj tu sa neodborným narábaním môže urobiť veľa škody – napríklad znížiť tepelnoizolačné vlastnosti.

Ako vnímate postavenie tehly v súčasnej architektúre?

K jej nesporným výhodám patrí, že je to stáročiami overený materiál. Nemá obmedzenú životnosť, má výborné akumulačné schopnosti a dajú sa v ňom robiť pomerne nenáročné zmeny. Navyše, má vyvážený pomer jednotlivých parametrov, preto je stále taký obľúbený. Ako architekt, ale aj ako človek nemám rád provizóriá. Trvácnosť považujem za vlastnosť, ktorá vo svojom dôsledku má vplyv aj na životné prostredie, ale aj na to, aby sme nemuseli vynakladať permanentne toľko úsilia na opravy a prestavby. Nie je cieľom stále niečo robiť, ale urobiť to raz a poriadne.

Čo pre vás znamená pojem dobrá architektúra a ako ho definujete vo svojich projektoch?

Ako som už spomínal, architektúra je prostriedok na splnenie našich utilitárnych potrieb. Stavebnou konštrukciou modelujeme priestor, v ktorom sa má niečo diať a má na niečo slúžiť. Som vyrovnaný s tým, že niekto po mne príde a upraví si to, ako mu to vyhovuje. Považujem to za legitímne a normálne. Samozrejme, zamýšľam sa nad tým, čo definuje kvalitu a výnimočnosť architektúry. Dobrá architektúra by mala okrem funkcie odpovedať na ďalšie prirodzené ľudské potreby, ako je napríklad potreba obklopovať sa krásnymi vecami. Mala by odpovedať dobe svojho vzniku, štýlu života a technologickým možnostiam. Musí byť pekná a nápaditá, mala by byť sebavedomá, a čo považujem za veľmi dôležité – mala by vedieť kultúrne starnúť.

Mala by mať aj svoj príbeh?

Určite, a to aj so svojou pointou. Inak to je iba stavba, nie architektúra. Mám rád, keď sa v stavbe orientujem hneď pri prvom pohľade, ale poteší ma, ak v nej niekto nájde moment prekvapenia, rôznorodosť a malebnosť. Ako v prírode. Nič nie je nemožné a nič nie je zakázané. Všetko má svoju logiku a kontinuitu.

Zdôrazňujete vlastný architektonický štýl, ktorý by vaše stavby výrazne identifikoval?

Vo svojej tvorbe vždy čerpáme z toho, čo nás prirodzene obklopuje, čo nás formovalo v mladosti a s čím sa stretávame počas svojho života. Vnímame, posudzujeme a prispôsobujeme sa. A či si to pripúšťame, alebo nie, vytvárame si vlastné pravdy, vlastné postupy a máme rozličné priority. Priznám sa, isté obdobie som bol opantaný ľudovou architektúrou. Kniha o drevených kostolíkoch a kniha Dušana Jurkoviča boli vždy poruke. Forma sa mení, no kompozičné zásady sú všeobecne platné.

To je už príchuť vedomia súvislostí…

Ak chceme kvalitne pracovať, mali by sme poznať históriu. Nie však dátumy, mená, ale podstatu, princípy a zásady. Potom sa dá tvoriť cielene a uvedomele, nie náhodne – hoci aj negácia princípu môže byť princíp. Za štýl považujem originalitu. Pokora ako jeden protipól a originalita ako nový vklad, nový letokruh v bytí daného priestoru. Objekt a jeho konštrukcia ako zásadný level priestorového riešenia. Obal, fasáda, povrchy ako prostriedok na dokomponovanie konštrukcie a interiér ako konečný cieľ, ktorý je s užívateľom v najužšom vzťahu.

Raz ste spomenuli, že vás zaujíma ornament. Ako ste to mysleli?

Myslím, že ornament nezahynul. Ornament môže byť aj opakovanie čistej línie. Pravda, ak vytvára vo vzájomnom spojení a opakovaniami nový obraz. Hravosť a štruktúry, voľne plynúci priestor a prelínanie exteriéru a interiéru považujem za náš štýl. Myslím, že na dvere klope nový ornament tretieho tisícročia. Začal opakovaním drevených latiek, plechových platní, prechádza štylizovanými kvetinkami a sám som zvedavý, kam to vyústi. V kombinácii s deformáciami, ktoré ponúkajú nové PC softvéry, to môže nabrať úplne nové dimenzie.

Zaostrime na vašu tvorbu architektúry. Ktorú fázu projektovania máte najradšej?

Je to etapa, keď sa prechádzam v priestore, keď hľadám dôvody, ako a prečo riešiť danú úlohu. No a potom je to záverečné dotváranie a kombinovanie materiálov, keď som už v reálnom priestore a konfrontujem svoje prvotné zámery s realitou.

Čo všetko môže byť pre vaše projektovanie inšpiráciou?

Inšpiráciou je všetko – od politiky až po nočné ticho. Medzi moje múzy však patrí fotografia – zdanlivo bežná vec, ale keď je nafotená zblízka a zväčšená, vždy ma fascinuje. Ďalší fenomén je počítačová tvorba. Vlastním softvér na nurbs modelovanie a rôzne pluginy, ktoré posúvajú tvorbu za hranice nemožného. Vytváram si rôzne kompozície, upravujem, deformujem a som zvedavý, či raz budem mať možnosť takú stavbu niekedy postaviť.

Spomínali ste fotografiu. Z vašich slov zaznieva aj aktívny záujem o ňu…

Som vášnivý fotograf a veľmi rád by som vydal knihu fotografií o modernej európskej architektúre. Mám tisíce fotografií vo svojom archíve a za sebou niekoľko vystav fotografií s úžasnými odozvami. Chcem približovať ľuďom kus Európy a súčasnej špičkovej európskej architektúry. Možno to posúva názory a mení dopyt…

Do akej miery je pre vás dôležité dosledovanie stavby do posledného detailu?

Ak stavba nebola dosledovaná, je to výrazne cítiť a naopak. Profesia architekta je novodobý pojem, celé stáročia tu boli stavitelia, a má to svoje dôvody.

Hovorí sa, že najväčším šťastím pre architekta je nájsť osvieteného investora. Ako prebieha komunikácia s investorom, ktorý až taký osvietený nie je?

Nebral by som za negatívum, ak nie je osvietený. Investor je jednoducho investor. Je veľmi vzrušujúce hľadať názorovú zhodu a snažiť sa o posun v myslení. Vždy ma zaujíma, čo sa klientovi páči, bez toho, aby som ho spochybňoval. Som presvedčený, že má právo na názor, nech už je akýkoľvek. Potom sa snažím rozprávať – o teórii, skúsenosti, trendoch a smeroch. Občas využívam príklady z mojich ciest za modernou európskou architektúrou alebo prelistujeme dobrú knihu či časopis. Vážim si, keď dostávam od klienta dôveru.

Akú mieru kompromisov ste ešte ochotný akceptovať?

Kompromisy sú vždy, ale najhoršie je vtedy, keď človek prižmuruje oči nad nedôslednosťou, lebo niekto čosi zbabral a okolie ho začne ľutovať. Vyhnúť sa nedá kompromisom v termínoch a cenách. Lajdáckosť a neprofesionalita sa musia pravdivo pomenovať. Tam niet o čom diskutovať. Niekedy prijímam a prehodnocujem svoj názor, predovšetkým od skúsených remeselníkov. Vtedy totiž ide o ich osobné skúsenosti a často sú to veľmi múdre a pragmatické postrehy.

Ako vnímate meniacu sa pozíciu architekta, ktorý sa v súčasnej spoločnosti čoraz viac posúva do roly manažéra?

Na tento fakt by mali čo najskôr zareagovať školy. Žiaľ, sledujem absolútny deficit architektov-manažérov, ktorí poznajú stavbu a projekciu zo strany logistiky, organizácie, pracovných postupov na stavbe, zákonitostí prípravného a realizačného procesu.

Architekt-manažér je teda prirodzeným produktom doby?

Určite, a dokonca si myslím, že bolo veľkým omylom v istom čase zakazovať architektom budovať vlastné realizačné firmy s hrozbou, že nebudú môcť projektovať. Považujem to za totálny nezmysel a celospoločenskú škodu. Klienti budú stále viac požadovať full servis. Vyhrá ten, kto to bude vedieť naplniť. Prečo by to nemohol byť architekt-staviteľ v jednej osobe?