Ideálne mesto
Baťovany sa realizovali ako zhmotnenie dobových úvah o ideálnom meste, ktorým začiatok 20. storočia mimoriadne prial. Do budúcnosti zahľadení moderní architekti a urbanisti celé storočie produkovali vízie lepšieho sveta a navrhovali nové modely ľudských sídel. Patrili k nim poprední predstavitelia európskej avantgardy ako Tony Garnier, Le Corbusier či Nikolaj Miľutin. Rozvoj týchto sídel bol jednoznačný: podmieňovala ich priemyselná výroba. V ideálnom meste modernistov však nechýbali ani samostatné funkčné celky vyhradené bývaniu, oddychu či rekreácii.
Aj v Baťových zlínskych ateliéroch sa už od polovice tridsiatych rokov zaoberali myšlienkou ideálneho priemyselného mesta. Zatiaľ čo väčšina avantgardy nemala možnosť svoje vízie uplatniť v praxi, projektanti Baťovej kancelárie realizovali moderné sny rýchlo a v širokom meradle. V roku 1937 pripravili na vydanie knihu Ideální průmyslové město, ktorá však nikdy nevyšla. Napriek tomu boli podľa jej zásad navrhnuté tri satelity Baťovho koncernu, medzi ktoré patrili aj Baťovany.
Tehlové obytné domy
Kľúčovou osobnosťou v procese prípravy regulačného plánu pre Baťovany bol Jiří Voženílek. Tento absolvent pražskej Vysokej školy architektúry a pozemného staviteľstva prišiel do spoločnosti Baťa v Zlíne v roku 1937 a s plánovaním miest mal bohaté skúsenosti. Okrem územného regulačného plánu sa v Baťovanoch podľa Voženílkovych návrhov realizovali aj výrobné haly a slobodárne.
Regulačný plán mesta, podľa ktorého sa v roku 1939 začalo stavať, vychádzal z ideálneho plánu priemyselného mesta pre 5 000 až 15 000 obyvateľov. Základom priestorového usporiadania mesta bolo členenie jednotlivých funkcií do relatívne samostatných celkov v závislosti od svetových strán a smeru prevládajúcich vetrov a uvoľnená zástavba solitérov. Areál továrne sa rozprestieral na severnom okraji mesta. Od ostatnej zástavby ho oddeľoval pás dopravy a zelene. Súčasne však bol s hlavným verejným priestorom – Námestím práce – spojený širokou komunikáciou, tzv. promenádou.
Námestie práce predstavovalo hlavnú kompozičnú i symbolickú os mesta. Orientované bolo v západovýchodnom smere a lemovali ho verejné stavby ako spoločenský dom, radnica, kino, obchodný dom, školy, internáty a kostol. Po oboch stranách námestia boli umiestnené obytné štvrte samostatne stojacich rodinných domov (dvojdomov) a štvrť radových domov a bytoviek. Stelesňovali kvalitné bývanie, ktoré malo byť základom dobrého odpočinku. Baťa tak dal svojim zamestnancom ideálne podmienky v rodinných domoch situovaných vždy tak, aby maximálne využívali južnú orientáciu.
Baťova stavebná kancelária uplatňovala pri týchto funkcionalisticky ladených domoch model kombinácie prefabrikovaného skeletu s tradičnou tehlovou výplňou. Navonok sa prejavujú charakteristickým neomietnutým (režným) murivom z lícových tehál po celej fasáde domu. Kovové ploty však už dnes nahradili živé ploty, postupne sa objavili rozličné prístavby, predovšetkým garáže. Ich originálna atmosféra, univerzálna, no zároveň nadčasová dispozícia s ľudským rozmerom ale zostala nezmenená. Stále z nej vyžaruje Baťov duch vytrvalej snahy po dobrom bývaní.
Prečítajte si tiež:
Južný okraj mesta tvoril areál športovísk – štadión a kúpalisko. V duchu Baťovej predstavy „továreň a mesto v záhradách“ bola neoddeliteľnou súčasťou priestorovej koncepcie zeleň. Aj preto väčšinu Námestia práce tvoril mestský park.
Aj ostatná zástavba sa voľne rozkladala v zeleni, bez ohraničenia pozemkov. Baťovany – Partizánske si dodnes zachovalo ráz záhradného mesta. Regulačný plán Baťovian niekoľkokrát mierne modifikovali, pričom pre novú zástavbu uvažovali o zabratí rôzne veľkého územia. Budovatelia mesta sa však Voženílkovej predstavy pridŕžali až do šesťdesiatych rokov minulého storočia.
Svetové dedičstvo
Baťove ideály priemyselného mesta sa stali pojmom, ktoré vstúpilo do svetových encyklopédií architektúry a urbanizmu. Aj preto sa v súčasnosti vyvíja snaha, aby sa ich konkrétne príklady stali súčasťou svetového kultúrneho dedičstva. Prínosná bola v tomto smere minuloročná konferencia Príklad Baťových miest v krajinách Vyšehradskej štvorky, ktorá v spolupráci s Medzinárodným vyšehradským fondom a Spolkom architektov Slovenska analyzovala sedem pôvodných Baťových miest. Zo slovenských k nimi patrili Partizánske (tento názov prijalo mesto 9. februára 1949) a Svit.
Ako vo svojom príspevku píše Juraj Silvan (Enviromagazín 11/2006): „Partizánske ako Baťovo mesto ponúklo mnohé príklady úspešnosti, avšak aj niektoré príklady neúspešnosti symbiózy nových stavebných aktivít s úsilím o zachovanie Baťovho dedičstva. Mesto je na dobrej ceste k zachovaniu ducha zlínskej architektonickej a urbanistickej školy; treba len zintenzívniť osvetovú prácu. Partizánske môže slúžiť iným mestám ako príklad cesty, akou sa treba uberať. Pozitívna je ambícia mesta túto cestu rozvíjať aj na medzinárodnom poli.“
Prečítajte si tiež:
Pridaj komentár