Plynáreň bez využitia
Plynáreň postavil v rokoch 1892 až 1895 architekt a stavebný inžinier Schaar, aby nahradila tú pôvodnú na ulici Große Elbstraße. Do prevádzky vstúpila krátko po dokončení, pričom v rozmedzí rokov 1910 až 1928 ju ešte rozšírili. O dekádu neskôr však výrobný závod vyradili z prevádzky. Druhá svetová vojna sa na stave objektu výrazne podpísala, takže od 50. rokov sa používala výlučne na skladovanie surového benzénu z ostatných plynární v Hamburgu. Zariadenie fungovalo prevažne ako kontajnerová a kompresorová stanica.
V druhej polovici 20. storočia sa však plynáreň stala objektom záujmu umelcov a rôznych nekonformných ľudí, ktorí s čoraz väčšou obľubou objavovali prázdne priemyselné budovy. Využívali ich ako netypické bohémske štúdiá či obytné lofty. Medzitým v bývalej uhoľnej hale, vyrábala spoločnosť Ramikal pšeničný šrot.
Industriálna pamiatka v hoteli
Na začiatku 90. rokov začalo stúpať povedomie o brownfieldoch, teda opustených, ale hodnotných industriálnych objektoch. Architekti a investori teda založili iniciatívu na záchranu plynárne s názvom Forum Altes Gaswerk. Skupina HPV v roku 1994 pozemok odkúpila a začala sa zaoberať myšlienkou obnovy plynárne s cieľom využiť ju na komerčné účely. Medzitým v roku 1996 stavbu aj s okolím zapísali na zoznam objektov spadajúcich pod pamiatkovú ochranu. Súčasťou je administratívna budova, strážnica, uhoľná veža, štyri veľké haly a vyvýšená dráha, váha aj otočné pódium pre železnicu. Na obnovu preto dohliadal aj hamburský architekt Klaus Peter Lange.
Krátko pred rokom 2000 padlo konečné rozhodnutie prestavať starú plynáreň na moderný hotel. Architekti sa pri tom usilovali zachovať charizmatický dizajn budovy a pretlmočiť do novej podoby jej starý príbeh.
Hotel trochu inak
Zariadenie hotela sa nesie v industriálnom štýle a v réžii Regine Schwethelm a Sibylle von Heyden, ktoré sa spojili s vizionárom hotelového priemyslu, Kaiom Hollmannom. Vo svojom návrhu prepojili zmyselnosť s funkčnosťou, vydaril sa im tiež opatrný odklon od dizajnu typického pre ubytovacie zariadenia.
Mohlo by vás zaujímať
* článok pokračuje pod formulárom *
Každý hosť, ktorý vstúpi do vstupnej haly hotela Gastwerk, nadobudne dojem, že sa opäť ocitol v exteriéri: Návštevníkov víta dych vyrážajúci priestor s rozlohou 600 metrov štvorcových a výškou piatich poschodí. Tam, kde sa kedysi skladovalo 5 000 ton uhlia, sú dnes vybudované mostíky, ktoré spájajú bývalé priemyselné budovy a rôzne úrovne a časti budov. Celú halu zaplavuje svetlo, čo budove dodáva transparentný charakter. Priestoru pritom dominujú steny zo surových tehál, ktoré zachovávajú autentickosť celej budovy. Uprostred haly sa stále nachádza monštruózny zelený priemyselný stroj, keďže aj ten podliehal pamiatkovej ochrane. Recepciu zdobia zlaté detaily a priamo nad ňou dizajnérky ponechali originálne vežové hodiny, ktoré však prestali ukazovať čas.
Industriálny štýl bývania
Z haly sa prechádza nielen do apartmánov, ktorých je v celom hoteli až 141, ale tiež do rôznych zón určených na oddych či zábavu. Hotelové izby majú jedinečný charakter loftov, pričom niektoré sa nachádzajú priamo v podkroví.
Napriek veľkosti pôsobí interiér harmonicky, prepájajú sa tu nielen pôvodné materiály a oceľové konštrukcie, ale tiež rôzne formy, materiály a farby. Dôležitú rolu zohrávajú jednoduché, no sebavedomé nábytkové prvky, neraz v podobe starožitností či kúskov s dotykom Ázie. Vysoké dvojkrídlové okná sa snúbia so surovými tehlovými stenami či pohľadovým betónom. Zaujímavým detailom sú tiež stropné ventilátory s vrtuľou, ktoré vzdávajú hold mechanickým zariadeniam, aké kedysi vrčali v elektrárni.
Okrem kovu celkový dojem dotvárajú ratan, orechové drevo, ťažké aj ľahké textílie, ale tiež koberce v zemitých tónoch. V tomto hoteli sa nábytok neraz mení na umelecké diela.
Mohlo by vás zaujímať