Stojí len sto metrov pod svahom, ktorým sa ťahá hradská od Banskej Štiavnice smerom na Prenčov a ďalej na juh. Málokto o ňom vedel, kým sa dávnejšie neobjavil v televíznej relácii. Tam usadlosť s mlynom ponúkali nádejným kupcom, no tí sa zľakli množstva práce, ktorá by ich čakala. Siluetu stavby, typickú pre mlyn, si uvedomia len tí, ktorí o starých vodných mlynoch čosi tušia.
Mohlo by vás tiež zaujímať
Na obytnú rozložitú časť domu nadväzuje technická, ktorá sa k mlynskému pôvodu priznáva susedstvom s potokom a kamennou stenou posadenou o úroveň nižšie. Za ňou je uzatvorený dvor, v ktorom sa pred tristo rokmi roztočilo koleso mlyna. Kto vtedy vyberal miesto pre vodný mlyn, musel dobre odhadnúť, či prietok vody potoka Štiavnica a jej spád budú stačiť na výkon mlyna.
O vhodnom mieste pre nábrežný mlyn sa v starých „metačných listinách“ písalo ako o loco molendini. K takej stavbe, akou bol aj mlyn pod Svätým Antonom, patrila znalosť mlynských mechanizmov, vedomosť o spôsobe vybudovania umelého kanála, ktorý mal privádzať vodu ku kolesu. Kanál – náhon bol novým potokom, ktorý od starého odrazili haťou a stavidlom. Medzi novým a starým ramenom Štiavnice vznikol mlynský ostrov a na ňom vyrástol mlyn.
Na samote
Mlyny sa už od stredoveku budovali v prvom rade ako stroj, bývať v nich bolo nevyhnutnosťou, druhoradou záležitosťou. Samotných mlynárov považovali ostatní osadníci za čudákov, podivné bytosti s ešte nepochopiteľnejšími znalosťami techniky. Veď mlynári mali ktovie odkiaľ vedomosti o mechanizmoch, stavbe mlyna, hydrotechnike, menili smer potokom a riečkam, aj o rybníkoch vedeli svoje. Bratali sa s vrchnosťou, a pritom mali svoju nezávislosť. Dokonca mohli trestať aj zlodejov.
Mlynárske obydlia odvážne vyrastali pri potokoch a riekach na okraji dedín alebo na úplnom „odľudí“. Mlyny a ich obyvatelia budili rešpekt zmiešaný so strachom. Podľa rozprávok a povestí sa našim predkom zdalo, že mlynári sa zapodievajú okrem mletia múky aj akýmisi čertovinami. Aby sa múka nerozprašovala, umiestnili mlecí mechanizmus za drevenú konštrukciu.Nezainteresovaní sa neraz nazdávali, že mlynár „má čosi za lubom“. Ten však musel byť staviteľom, tesárom, mechanikom, údržbárom a veriť, že výdatný prietok vody vydrží počas roka čo najdlhšie.
Z takého mlyna sa poniže Svätého Antona zachovala už len murovaná stavba. V nej obytná časť, šalanda (miestnosť, kde sa schádzalo k odpočinku) a niečo z technickej časti vrátane priestoru na kolesovňu. Mlyn však vyhorel a niekoľkokrát za svoju existenciu menil svoj účel. Z mechanizmov a technického zariadenia neostalo nič. Po požiari budova dlho chátrala. Predchádzajúci majiteľ ju kúpil, aby sa čiastočne zrekonštruovala a pripravila na ďalší predaj. Michal a Júlia síce kúpili nehnuteľnosť pod strechou s osadenými štýlovými drevenými oknami a pavlačou, no predstavu o bývaní mali podstatne inú, akú im vnútro domu ponúkalo.
Mohlo by vás tiež zaujímať
Ako odvážnym doprial mlyn šťastia
Dom v blízkosti potoka Štiavnica, v tôni tajomných lesov Štiavnických vrchov mal svoju charizmu. Nasťahovala sa doň mladá dvojica. Lekárka Júlia a Michal, chlap od dreva, hrazdených konštrukcií, rezbárčiny. Obaja rodáci zo Zvolena. Ich povolania tradične zviazané s vedomosťami o podstate ľudského bytia a prežitia ich podvedome ťahali k životu na samote. No možno je ich príbeh o niečo prozaickejší. Svoju romantiku už zažili v priestrannom byte s terasou priamo v historickom centre starobylej Banskej Štiavnice.
Človek z väčšieho mesta sa najprv podiví, že sa im chcelo odísť do divočiny a pustiť sa do poľudšťovania dávno neobývaného mlyna. „Mlyn sa pre nás stal domovom. Keď sme sa preň rozhodli, tak to bolo na celoročné bývanie. Predali sme len nedávno prerobený byt v meste, dali dokopy rodinu, aby pomohla. Sám som si vzal niekoľkomesačné voľno od všetkých iných povinností. Aby rekonštrukcia, dostavba a zobytnenie starého mlyna nabrali na obrátkach, aby sa prestavovalo podľa našich predstáv, tak som tomu musel dať svoj čas a energiu. Živím sa prácou s drevom, staviam hrazdené domy, vytváral som domoradia a architektonické nuansy povestného Banskoštiavnického betlehema. Skoro celý rok môj čas patril len mlynu,“ vysvetľuje Michal, kým prechádzame z terasy do verandy. V prebudenom priestore mlyna sa vďaka otvorenej zasklenej verande rozjasnil aj interiér pôvodnej časti domu.
„Mnohí prišli, pozreli sa a zľakli. Ťažký vzduch a tma pri zatvorených oknách mohli síce pôsobiť tajomne, no súčasne si ľudia nevedeli predstaviť, že v takom dome možno naozaj žiť. Vítali ich tu kuny a netopiere. Veď prerobiť a prispôsobiť viac ako tristoročnú stavbu, v ktorej sa dlhé roky nežilo, si žiada viac ako len počiatočnú finančnú investíciu. Raz toľko, ako sme investovali do kúpy, bolo treba postupne platiť za stavebné a dokončovacie práce. Aj nábytok čosi stál,“ hovoria mladí, kým si fotograf nastavuje svetlá, aby zachytil atmosféru pod oblúkmi. Tie akoby oddávna patrili k domu. „Mlyn voľakedy vyhorel, omietky opadali samy. To, čo sa javí ako zvlhnuté murivo na vonkajšej fasáde, sú len soli, ktoré sa prirodzene vyzrážali z kamenného muriva. Obvodové murivo sa z vonkajšej strany odkopalo, položila sa drenáž, hydroizolácia, zviedli sa odkvapové rúry, dom je celkom suchý aj v pivničných priestoroch, voda sa k nemu nedostane.“
Ako mlyn dolinou ožíva
„Máme pekných 5 700 m² pozemku. Hoci je medzi parcelou s mlynom a naším ďalším pozemkom vklinený pás zeme, ktorý patrí štátu, nie je problém dohodnúť si prenájom. Ruch od cesty je minimálny. Skutočný hlavný ťah ide z Banskej Štiavnice na Banskú Belú. Tadiaľto prechádzajú len miestni, zriedkavo z iných krajov. Stále tu cítiť divočinu. Bližšie k terase trávnik opatrili krtkovia, no kôpky hliny ďalej vo výhľade sú už dielom diviakov. Viac ako autá tu počuť v noci potok. Počas ruje sa jeden jeleň hlási zo stráne, druhý niekde z čistinky nad potokom a tretí z lesa za cestou. Celá dolina sa ozýva a náš štvornohý František už nevie, kam sa pozrieť. V noci sa na lesné ruchy nebudí, len my sme si dlhšie zvykali na hlas divočiny.“ Aby s ňou boli v kontakte, aj keď sa z domu nepohnú, vystavali si veľkorysú terasu. Na jej zhotovenie chceli najprv dubové drevo, no dostať sa ku kvalitnému nie je jednoduché. Smreková terasa ich stála omnoho menej času a financií. „Dosky sme natreli zo spodnej strany a zboku smolou, vrch nalakovali lodným lakom. Zatiaľ funguje, ako má. Každý rok ju treba jemne zbrúsiť a prelakovať. Som človek od dreva, nevadí mi to. Aj v alpských krajinách majú väčšinu drevených konštrukcií z ihličnanov,“ hovorí Michal. Spoza zasklenia verandy pozorujeme dolinu, počasie sa mení každú chvíľu. Hore v Banskej Štiavnici majú sneh. Tu sa dolina podchvíľou halí dažďom, ten sa mení na krátke sneženie, zrazu sa údolie otvorí v slnečnom jase.
To, že sa dom podvolil otvoriť priestoru, prijať do seba krajinu, je zásluhou nápadu s klenbovými vstupmi v obvodovom murive. Denné svetlo sa môže kĺzať aj útrobami mlyna. Dostane sa do obývačky aj kuchyne, ktoré boli pôvodne za hrubými múrmi s malými oknami. „V 80 cm hrubom kamennom murive sme vybúrali dva také veľké otvory, aby sa voľne mohlo prechádzať zo zasklenej verandy do vnútrodomu. Vyššie klenutie nad prechodmi do staršej časti domu sa nedalo vyskladať pre betónový veniec. Zaklenutie nie je celkom tradičné pre náš kraj. Stavali sme podľa šablóny, no nie do oblúka s najvyšším bodom zaklenutia v strede. Napätia a tlaky sa teraz roznášajú v ohyboch po stranách oblúka. Pri murovaní miernejších klenieb pomáhali štiavnický architekt a ďalší murár. Aj drevené hrady boli najprv naukladané na vencoch. Aby sme získali viac priestoru na zobytnenie podkrovia, hrady sa zavesili hlbšie do podhľadu prízemia na železných kotvách a „Z“ nosníkoch. Nadokenné oblúky sa tiež robili nanovo s plnými tehlami,“ vysvetľuje Michal konštrukčné zmeny. „Aby schody zo smrekového dreva pôsobili ľahko, viedli sa stredom domu najprv ukladané na murive a potom na oceľovej schodnici votknutej do nosného múru. Schodnicu ukul miestny kováč. Dovtedy som mal schody vyskladané a podoprené doskami. Časť starého muriva sme museli kvôli priestoru na schody vybúrať. Kým v mlyne nie sú deti, zábradlie nebude. Spoločensky unaveným nie je vstup na schodisko dovolený. Drevo schodov už vypukalo, preto nás tu prvý mesiac strašili nečakané zvuky.“
Dávny mlyn nabral nový dych
„Potrebujeme svoj priestor a máme svoje nároky na bývanie. Keby mal mlyn ostať domom na chalupárčenie, tak možno ostane v tom objeme a dispozícii, ako sme ho kúpili. Boli to priechodné miestnosti jedna za druhou. Chceli sme oddeliť dennú časť domu od nočnej zóny. Hneď ako som vošiel do domu, vedel som, kde bude obývacia izba, ako sa priestorovo prepojí s kuchyňou, pracovným a jedálenským kútom. Bolo mi jasné, čo sa vybúra, kde treba vytiahnuť priečku, kam patrí kúpeľňa a že spálňa bude s oknom smerom k potoku. Výkres som nakreslil pre Júliu.“ Aby si dom zachoval atmosféru, miestami v ňom priznali pôvodné materiály a konštrukčné prvky.
Bývalý majiteľ nechal murivo z fasádnej strany napačokovať, nový gazda zas vonkajšok stavby ešte vyspravil, hĺbkovo napenetroval a natrel bielou fasádnou farbou. „Hrubá stavba je malina. Veľa ľudí má veľké oči, ako to dobre odsýpa, kým sa ťahajú múry, robí strecha. No až potom to všetko naozaj začne. Remeselníci, murári, tesári, izolácie, elektrika, rozvody… a vôbec – dokončiť dom si žiada viac času ako hrubá stavba. Od októbra, keď sme búrali otvory a vstavali stĺpy, zavrel sa dom doskami, základy sa prehĺbili, pod terasu sa vybetónovala nosná platňa, potiahol sa poter na podlahy. V zime stavba vyzrela, až v marci sme pokračovali.“
Mohlo by vás tiež zaujímať
Záver zabývania, zariaďovanie a skrášľovanie mala na starosti najmä Júlia. Vybrala stoličky z Ikey, lavicu sme presťahovali z nášho bytu, veľa štýlového nábytku je z Kiky, doplnky a menšie nábytkové kusy zo štiavnického Dom a dvor, stolíky od mám, gitary po otcoch, piano už prešlo všetky Júliine bývania. Jednopolicová knižnica po obvode hranola nad zasklením verandy vznikla ako prekrytie hranola za izoláciou. Michal na knihy dočiahne. Stôl v obývačke síce pochádza z bývalého bytu, no teraz má kratšie nohy, odkladací priestor a širšiu plochu z dosák zo starej šopy. Sedačku vyrobenú v Anglicku si doviezli z Prahy, hreje ich tu liatinová kozubová piecka z Nórska, štýlovo sa inšpirovali interiérmi Normandie. Kuchyňu si vybrali v Decodome modrú. Ako zariadiť kuchynský ostrov a mať výhľad pri umývaní riadu do krajiny, vyhútal Michal. „Od linky máme kontakt s hosťami, no aj tak sa všetci zhlučia okolo ostrova, kým sa niečo dobré chystá,“ smeje sa Júlia.
Celá galéria
Podobné články
Dom im zničil výbuch, nový postavili za 6 mesiacov
Rekonštrukcia: Starý tehlový krb ako súčasť netradičnej kuchyne
Nádherná záhrada nad riekou Berounka
Zakladanie záhrady v 9 krokoch
Krásna rodinná záhrada
Pocta tradícii tehlových domov
Dom so zatrávnenou terasou na streche
Letná kuchyňa nie je prežitok
ZáhradaNa jesennej návšteve: Záhrada, ktorá mení svoju podobu podľa ročných období a nikdy nepôsobí prázdno
ZáhradaZáhrada, ktorá ožila na plátne: Vedeli ste, že slávny maliar Monet bol aj vášnivým záhradkárom?
Môj domVeľký sprievodca strechami rodinných domov: Čo zvážiť pri výbere jej tvaru a ako vybrať vhodnú krytinu
Môj dom10 starých odrôd jabloní, ktoré pestovali naše prastaré mamy, no dnes sú už na ústupe. Spoznali by ste ich?